Všetci sme deťmi Stvoriteľa. V Jeho očiach nie je nikto dôležitejší alebo bezcennejší ako ktokoľvek iný. Všetci sme milovaní. Každý z nás je Jeho najmilovanejším dieťaťom.
Tu na Zemi, v prejavenom, sme všetci bratmi a sestrami. Sme spolužiakmi v škole života.
Niekto je prvákom a učí sa čítať, písať, počítať. Deviatak má inú náplň štúdia. Aj vysokoškolák. To, čo sa učia prváci, majú starší študenti už „v kufri“. Ak by to „v kufri“ nemali, nepostúpili by v škole Života ďalej. Svoje lekcie napĺňame a podľa potreby opakujeme, až kým sú úplne pochopené a dožité. A tým hodnotiteľom, ktorý to určuje, je pre seba každý sám. Tým nie je myslené ego, rozum, ale to vyššie v nás. Pomenujme to vyššie Ja alebo Duša.
V prejavenom sú medzi nami rozdiely. Aj čo s týka úrovne poznania. A teraz nemyslím intelektuálne vedomosti, ale vedomie Seba, kým naozaj som v rámci multidimenzionality až k Stvoriteľovi. Čím viac sme si vedomí Seba, Stvoriteľa v sebe, tým viac sme milujúci, chápajúci, neposudzujúci a neodsudzujúci. Nepovyšujeme sa a ani sa neponižujeme. Nikto nie je pre nás lepším ani horším človekom, nech sa vo svojom žití prejaví akokoľvek.
Je nutné byť bdelým a pozorným, aby sme neskĺzli k pýche. Menej zrelým egám sa to bežne stáva a ani si to nevšimnú. Pád, ktorý nasleduje pýchu, je nevyhnutný. Zvyčajne si ani neuvedomíme súvislosť, prečo sa nám niečo deje. Ale nie je to trest. Je to učebná lekcia, príležitosť k rastu a k pochopeniu. Každý z nás zažíva poníženie, aby sme vedeli, aké to je, aký je to pocit. Aby v myšlienkach, v slovách, ani v činoch neponižoval druhých. Pritom, často si ani neuvedomujeme, že to robíme. Že sa cítime byť lepšími ako niekto iný. Alebo naopak: cítime sa byť horšími, menej hodnotnými v porovnaní s druhými ľuďmi. A to je ponižovanie seba.
Každý z nás má rovnakú hodnotu, v každom z nás je Božské. Každý z nás je Jeho prejavom v žití. Sme iskričkou Jeho svetla. A v každej iskričke je On.
Neponižovať sa a nepovyšovať sa, byť v rovnováhe, v strede. Byť milujúcim, bezpodmienečne prijímajúcim seba, ostatných, celý Život. To je umenie života, ktorému sa naučíme žitím života. Cez všetky svoje prešľapy, kotrmelce a slepé uličky, vďaka ktorým máme možnosť tak veľa pochopiť.
A preto aká vďaka za všetko!, aj za to, čo sa mi (môjmu egu) nepáči. Lebo práve to, čo sa mi nepáči, je mojou lekciou, moju príležitosťou. Keď sa tú lekciu naučím, rozpoznám jej krásu, lásku a dokonalosť , s akou ma učila. Rozpoznám jej Krásu, Lásku, Dobrotu, Súcit, Múdrosť a Pokoru. Tieto atribúty sú cestou k PRAVDE. A lekciou na ceste k Pravde je spoznanie nelásky, škaredosti, hlúposti, bezcitnosti a pýchy/poníženosti. Poznaním polarít sa dostávame do stredu, k jednote. Až keď viem, aké to je, dokážem zaujať primeraný postoj a tým postojom je ĎAKUJEM, že môžem. Ďakuje, že sa môžem postaviť za Božské v sebe a za Božské v každom a vo všetkom.
ĎAKUJEM