Žijeme v uponáhľanej dobe plnej stresu a nedostatku času. Dokážeme sa zastaviť, dokážeme spomaliť tempo? Za čím sa naháňame? Prečo nemáme na nič čas? Prečo sme v ustavičnom strese, nešťastní, nespokojní?
Je to o spôsobe myslenia, o spôsobe bytia. Väčšina z nás má ten problém, že stále v hlave niečo rieši: čo treba spraviť, čo musím stihnúť, čo ma čaká doma, v práci, čo sa deje vo svete. Analyzujeme a dopredu sa trápime, ako sa bude vyvíjať tá či oná záležitosť, alebo čo sa kedy stalo a nemalo sa stať, čo kto urobil alebo neurobil… A zrazu sú celé hodiny a dni preč a my si uvedomíme, že nič poriadne nestíhame, že je nám nanič a točíme sa dookola v tom istom kolotoči. Zabudli sme život žiť v tele, v súčasnosti, stále sme mysľou niekde inde a nie tu a teraz.
Čo to znamená by ť tu a teraz? Znamená to, že prežívame prítomný okamih, že sa netočíme v svete myšlienok. Stačí si všimnúť malé deti pri hre. Tie sú majstrami v živote tu a teraz. Čokoľvek robia, robia to naplno, sú absolútne sústredené. Sú ponorené v prítomnom okamihu.
Ako to urobiť? Treba začať sledovať a kontrolovať svoje myšlienky. Keď sa stanem nezúčastneným pozorovateľom svojich myšlienok, tie sa začnú rozplývať, strácať a začnem vnímať pocit čistého bytia. Nepríjemné myšlienky neodoženieme. čím viac s nimi bojujeme, tým viac domŕzajú. Skúste sa otravnej myšlienky opýtať: Čo odo mňa chceš? Budete prekvapení výsledkom.
Všimnite si, o čom sú bežné rozhovory bežných ľudí. Máme taký zlozvyk: stále sa na niečo sťažujeme, zaoberáme sa problémami, chorobami, starosťami, tým, čo nám vadí, čo nás ťaží, akí sme chorí, ako máme málo peňazí a málo času, ako nám kto ublížil, akí sú tí ľudia zlí… Myslíme deštruktívne (s negatívnymi myšlienkami a činmi smerom do okolia) a sebadeštruktívne (s negatívnymi myšlienkami a činmi zameranými na seba): „ ja hlupák, nešťastník, som ja ale nešikovná, škaredá, tučná, chudá“, doplniť si môžete čo vás napadne. Potom sa ale nemôžeme čudovať, že máme práve taký život. Pretože či už o tom vieme alebo nie, každý z nás je tvorcom svojho života.
Myšlienky sú tou prvotnou hybnou silou, ktorá dáva do pohybu deje a činy. Na čo myslíme, o čom rozprávame, to sa stáva našou skutočnosťou, to žijeme. Ak chceme vyskočiť z tohto kolotoča, môžeme to urobiť jedine zmenou myslenia. Prestať sa konečne zaoberať tým, čo nechceme, a začať najprv myšlienkovo a postupne aj žitím tvoriť svoj svet taký akým by mal byť: žiť lásku, múdrosť, radosť, slobodu, vzájomnosť, pokoru, dôveru a vďaku. Byť vo vnútornej a vonkajšej harmónii, byť vo svojom strede. Preto treba sledovať svoje myslenie a to, čo hovoríme. Zakaždým, keď si uvedomíme, že sme skĺzli do deštruktívnych myšlienkových foriem, treba sa zastaviť, ospravedlniť sa (aj sebe) a na hradiť ich prospešnými formami.
Zo života nám neodíde to, čo nechceme len preto, že to nechceme. Tým, že myslíme na to, čo nechceme, to v podstate posilňujeme, svojou pozornosťou tomu akoby dávame energiu. V prvom rade musíme vedieť, čo chceme a byť vďační za všetko to krásne, čo máme (aj keď sa nám zdá, že je toho žalostne málo) a snívať, predstavovať si, vykresľovať si, naciťovať a samozrejme aj konať v smere svojich túžob.
Napríklad namiesto chcem zarobiť veľa peňazí, aby som si potom mohol dobre žiť, je lepšie pomyslieť si/povedať: ďakujem, že žijem blahobytným životom a hlavne predstaviť si ten pocit (aj keď v realite ten blahobyt zatiaľ nevidno. Veď každému činu predchádza myšlienka).
Ale pozor na želania! Plnia sa vždy doslova a do bodky, potom už je neskoro nariekať „nie tak som to myslel“. Najlepšie je prestať ustavične niečo chcieť alebo nechcieť. Efektívnejšie je žiť v stave vďačnosti a oceňovania.
Čím viac sa nám darí predstavovať si v prítomnosti s predstavami zároveň pociťovať šťastie, lásku, pohodu a vďačnosť, tým viac nám jej vchádza do života a postupne nahrádza pocity nešťastia, nelásky a nepohody. Lebo nedá sa byť naraz šťastný aj nešťastný, smutný aj veselý, v harmónii aj v chaose. V skutočnosti je to vec vedomého výberu každého z nás, ako sa bude cítiť. Teraz môžete namietnuť, že takto to predsa v skutočnosti nefunguje. Nuž, majster sa majstrom nerodí, majster sa majstrom postupne stáva dennodennou prácou na sebe.
Od života vždy nedostaneme to, po čom túžime. Veď žiadny súdny dospelý nedá dieťaťu do rúk ostrý nôž len preto, že sa s ním chce silou-mocou hrať. My vo svojom ľudskom rozume, na rozdiel od prozreteľnosti, nie sme schopní pochopiť všetky možné dôsledky svojich želaní, keby sa vyplnili.
Žiadny problém, žiadna životná komplikácia, ktorú stretneme, nie je náhodná ani bezúčelová. Prekážky, ktorá nám bráni ísť určitou cestou, môžu mať viacero príčin:
- buď nás chcú odkloniť od nami vytýčeného cieľa, lebo nás čaká niečo lepšie
- alebo je to skúška, či to, čo chceme dosiahnuť, myslíme naozaj vážne
- alebo majú v nás obrúsiť tzv. ostré hrany alebo vypestovať nejakú vlastnosť.
Ako to rozlíšiť? Treba sa pozerať a žiť srdcom a nie analytickým, racionálnym rozumom.
Ďalším naším častým omylom je, že očakávame šťastie zvonka. Že ho podmieňujeme vonkajšími okolnosťami. Sme nespokojní, lebo partner je taký aký je a nie je taký aký by podľa našich predstáv mal byť, že máme nanič prácu, strašného šéfa, nepodarených zamestnancov, že prší, že svieti slnko, že je teplo, že je zima,… Lenže pocit šťastia je vnútorný stav a vonkajšie okolnosti nemajú naň podstatný vplyv. Je to vec postoja k tomu, čo sa vo mne a okolo mňa deje.
Naše výhrady voči s ľuďom a okolnostiam zvyčajne vyplývajú z nespokojnosti so sebou. Naučili sme sa už v detstve od svojich rodičov a učiteľov pozerať sa na seba s výhradami a v dospelosti pokračujeme v ich šľapajach a robíme to isté svojim deťom. Deti sa snažia vyhovieť predstavám rodičov, lebo chcú byť prijaté a milované. Postupne však stratíme sami seba, stávame sa akousi zdeformovanou šablónou, sme nespokojní, kritickí a sebakritickí. Keď sa naučíme milovať samých seba úplne bez výhrad a bez podmienok, zrazu si uvedomíme, že nemáme výhrady ani voči ostatným.
Ak chceme zmeniť svet, musíme zmeniť seba, inak sa to nedá. Čokoľvek, čo nás v živote postretne, každá udalosť, ktorú si do života pritiahneme, sa objaví zákonite ako reakcia na nás samotných. Ľudia okolo nás, okolitý svet, alebo osobný mikrosvet, v ktorom každý z nás žije, je len naším zrkadlom. Čokoľvek alebo ktokoľvek nás ruší, rozčuľuje, rozosmutňuje, nám len ukazuje tú časť nášho vlastného vnútra, ktorú nemáme prijatú, ktorú odmietame. Ak si myslíme, že sa nás to netýka, vtedy sme si to sami pred sebou veľmi hlboko ukryli. V procese sebauzdravenia je nutné vojsť do temnoty svojho podvedomia so svetlom lásky, pochopenia a sebaprijatia.
Temnota pritom nie je nič zlé ani strašné, je to len neprítomnosť svetla, neprítomnosť poznania. Bojíme sa toho, čo nepoznáme, čo nevidíme. Preto sa strachu môžeme zbaviť práve tak, že si na to, čoho sa bojíme, pekne zblízka posvietime.
Síce pochádzame všetci z jedného, vyčlenením sa z jednoty sme sa stali individualitami, a tak si každý musí svoju cestu späť k jednote prejsť sám a svojim vlastným spôsobom. Nikto druhý to za nás nespraví. A nikto druhý nemá lepšiu alebo horšiu cestu, má len odlišnú cestu. Mnohokrát ideme okľukami, vraciame sa zo slepých uličiek. Každá okľuka a slepá ulička však má svoje miesto, je to neopakovateľná skúsenosť, ktorá nám môže pomôcť narásť. Mnohokrát sa pokúšame ísť rôznymi skratkami. Býva to však zvyčajne príliš strmá cesta a ak ju nezvládneme, vráti nás kusisko naspäť. Neexistuje univerzálny návod na život, možno okrem rady: žime v múdrosti, v láske a vovďačnosti. Každý z nás žije svoj život najlepšie ako vie. A čím viac sa svojim bytím blížime k Stvoriteľovi tým viac sa význam slov láska, múdrosť a vďačnosť stáva našou skutočnosťou.